Ako sa nám darí 25 rokov po Novembri 89
V týchto dňoch si pripomíname okrúhle výročie 25 rokov od pádu neslobodného režimu. Režimu, ktorý bol stelesnením násilia a ktorý šíril strach. Viac ako inokedy si kladieme otázku, či a do akej miery sa podarilo naplniť ciele Novembra.
Bez ohľadu na to, či si myslíte, že sa ich viac podarilo alebo prevažne nepodarilo naplniť, všetci máme 25 rokov od Novembra 89 dôvod na oslavu. Padol režim, ktorý tu mal byť naveky a o ktorom len málokto predpokladal, že by mohol tak rýchle skončiť.
Opätovne sme sa stali súčasťou demokratickej Európy, do ktorej sme stáročia patrili. Európy postavenej na princípoch slobody, dialógu, humanity a kresťanských hodnôt. Až zázračná zmena oproti totalitnej hrôzovláde a tyranie ktorá pre ľudí v Československu znamenala osviežujúcu šancu vytvoriť si svet aký chceme. Môžeme si slobodne hovoriť a robiť čo chceme. Podnikať, tvoriť, vymýšľať a cestovať. Preč je cenzúra, nesloboda a ostnaté drôty, to všetko je hlavný dôvod na radosť. Zmena režimu však mala pozitívny dopad aj na ekonomiku.
Ako sa slovenskému hospodárstvu darilo posledných 25 rokov?
Slovenské hospodárstvo rástlo za posledné štvrťstoročie od nežnej revolúcie priemerne o 2,6 % ročne (v stálych cenách), v tomto roku dosiahneme približne 190 % výkonu z roku 1989. Konštatuje to Unicredit Bank vo svojej analýze pri príležitosti 25 rokov od Nežnej revolúcie.
Rast však nebol okamžitý – počiatočný transformačný šok od centrálne plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike viedol k zníženiu HDP v rokoch 1991-1992 kumulovane o -27 %, pričom pokles v roku 1991 bol najdrastickejší až -21 %.
Úroveň ekonomiky z roka 1989 sa podarilo opätovne dosiahnuť až začiatkom druhej polovice deväťdesiatych rokov.
Ekonomický tiger útočí: zlaté časy slovenského hospodárstva
Najrýchlejšie slovenská ekonomika rástla v rokoch 2000 -2010 (v priemere o 4,9 % ročne), kedy sme sa stali najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v EÚ. Najlepšie sa darilo v rokoch 2005-2008, čo bolo výsledkom liberalizácie hospodárstva a podnikateľského prostredia (flexibilnejšia pracovná legislatíva – ľahšie zamestnávanie nových pracovníkov a prepúšťanie nadbytočných, oslabenie vplyvu odborov…), zníženia daňovej záťaže a zjednodušenia celého daňového systému.
Toto všetko viedlo k prílevu zahraničných investícií a rastu produktivity práce, z čoho ťažil najmä priemysel ktorý sa stal ťahúňom slovenskej ekonomiky. Priemyselná výroba zaznamenala v tomto období dvojciferný medziročný rast (10,9 % ročne). Na raste sa však podieľal obchod, energetika a stavebníctvo.
Priemysel sa aj naďalej podieľa na hrubom domácom produkte výrazným podielom – za každé štvrté euro vyprodukované na Slovensku vďačíme priemyslu a tak stále patríme k tom priemyselným krajinám v Európe. Naša ekonomika sa postupne modernizovala a zaznamenala posun k high-tech priemyslu a k službám v internetovom a infokomunikačnom priemysle, ktoré vo veľkých mestách vytvárajú desiatky tisícov pracovných miest.
Rast životnej úrovne
Ekonomický rast však nebol rovnomerne rozložený, aj na prvý pohľad sú viditeľné priepastné rozdiely medzi Bratislavou a západným Slovenskom a ostatnými regiónmi. Spotrebiteľské ceny dnes sú oproti roku 1989 až 7,5 násobne vyššie, no mzdy rástli viac ako 8 násobne. Reálne mzdy narástli o 12 %. Ak by sme chceli porovnávať životnú úroveň v roku 89 a teraz, jedným z dôležitých ukazovateľov je HDP na hlavu meraný v parite kúpnej sily. Kým v roku 1989 dosahoval priemer HDP na obyvateľa v Československu 56 % z priemeru 14 krajín vtedajšieho európskeho spoločenstva, v roku 2013 samotné Slovensko dosiahlo 74 % zo životnej úrovne EU (Česi 80 %) (údaje sú z analýzy Poštovej banky, na základe štatistík Eurostatu).
Zmena životného štýlu, pokrok v medicíne a lepšia zdravotná starostlivosť viedli k predlžovaniu priemernej dĺžky života. Očakávaný vek dožitia žien stúpol zo 75,4 roka u žien v revolučnom roku na 79,6 roka u dievčat, ktoré sa narodili v roku 2013. U mužov sa dokonca očakávaná dĺžka života ešte viac predĺžila zo 66,9 roka na 72,9 roka.
Napriek tomu, že čísla hovoria jasne, stále sa nájdu tisícky ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na nízke ceny a sociálne istoty. Smutné, že 25 rokov od konca totalitného režimu veľká časť frustrovaného obyvateľstva meria kvalitu života výlučne tým, čo si môžu dovoliť kúpiť.
