Syndróm vyhorenia sa nedostaví zo dňa na deň. Ako mu predchádzať?

Syndróm vyhorenia, v anglickej literatúre známy ako burnout syndrome trápi milióny ľudí po celom svete. Je ako tichá epidémia, spôsobená chronickým stresom pochádzajúcim z pracovnej činnosti. Postihuje ľudí, ktorí majú zamestnanie veľmi náročné na výkon, často vyžadujúce „celého človeka“ bez nároku na oddych. Vstupenku do prvých radov vyhorených ľudí zaručene získate, pokiaľ sa okrem nerovnováhy prace a oddychu pridajú aj problémy osobného života či problémy s financiami. Najmä v časoch stále vysokej nezamestnanosti je tlak na výkon zamestnancov o to vyšší, že niekedy musí jeden zvládnuť prácu, ktorú ešte pred pár rokmi vykonávalo svojím vlastným a hlavne nestresovým tempom viacero ľudí. Pre dnešnú dobu šetrenia nákladov sú typické kumulované pozície, pri ktorých jeden človek musí zvládať viacero úloh. Keď k neustále rastúcim požiadavkám zamestnávateľov na výkon zamestnancov sa pridá aj obava zo straty pracovného miesta, niet sa čomu čudovať, že nejeden zamestnanec ochotne pracuje nadčasy bez nároku na odmenu či náhradné voľno a nedopraje si zaslúžený oddych ani cez víkendy či sviatky.

Neprimeraná, dlhotrvajúca záťaž a nadčasy – dôvodov vyhorenia môže byť viacero

Svieži pohľad na problematiku vyhorenia zamestnancov priniesol nedávny výskum renomovanej britskej personálnej agentúry Robert Half. Podľa tohto prieskumu až tretina HR managerov v Británii sa zhoduje na tom, že burnout predstavuje pre ich firmu a najmä zamestnancov vážny problém. Až dve tretiny personálnych riaditeľov (67% ) považuje neprimeranú záťaž ako hlavný dôvod vyhorenia, viac ako polovica opýtaných za vinníka označila prácu do neskorých večerných hodín a množstvo nadčasov. Až 37% z nich si myslí, že za vyhorenie ich zamestnancov môžu „vďačiť“ nedosiahnuteľným očakávaniam a ekonomickému tlaku. Iba niečo vyše štvrtiny (27%) manažérov zodpovedných za ľudské zdroje si myslí, že problémom spôsobujúcim vyhorenie je nerovnováha medzi prácou a oddychom.

Oslovení špecialisti na ľudské zdroje sa podelili so svojimi osvedčenými spôsobmi, prostredníctvom ktorých sa snažia predísť syndrómu vyhorenia zamestnancov v ich firme. Celá polovica (50 %) predchádza burnoutu vytvorením teamového prostredia (snažia sa aj ľudí, ktorí pracujú samostatne, zapojiť do teamov). Až 45 % uviedlo, že skvelou prevenciou je pravidelné prehodnocovanie pracovných úloh, podporovanie team buildingových aktivít (34%), flexibilný pracovný čas (34%) a nabádanie preťažených zamestnancov, aby si vzali voľno (31%). Jedna z piatich firiem predchádza syndrómu vyhorenia nabratím dočasnej pracovnej sily, ktorá prechodne zníži pracovný tlak a zaťaženie existujúcich zamestnancov.

Vyhorieť môže ktokoľvek

Syndróm vyhorenia si nevyberá – šíri sa naprieč spoločnosťou a vôbec ho nezaujíma, na akej pozícii kariérneho rebríčka sa nachádzate – je jedno či ste generálny riaditeľ alebo rádový zamestnanec. Vyhorieť môže každý. Podľa svetovej zdravotníckej organizácie nás v nasledujúcej dekáde čaká doslova pandémia tohto už beztak rýchle sa šíriaceho syndrómu. Nečakajte, dokým začnete trpieť nespavosťou, nechutenstvom, dokým prestanete mať svoje závislosti pod kontrolou a dokým do práce začnete chodiť s odporom …to už je stav, kedy veci zájdu príliš ďaleko. Radšej poznajte jednotlivé fázy syndrómu vyhorenia, aby ste burnoutu dali červenú, kým je ešte čas.

Nadšenie pre prácu

Na nadšení a eláne nie je nič zlé, ale aj ten treba držať pod kontrolou. V živote je potrebné udržiavať rovnováhu medzi prácou a oddychom – pokiaľ si nikdy nedoprajete oddych, Vaše telo Vám to skôr či neskôr aj s vysokými úrokmi vráti. Klasickou predfázou syndrómu vyhorenia sú situácie, v ktorých sa človek doslova zodiera pre svojho zamestnávateľa či pre klientov a nedostane sa mu uznania, povýšenia, lepšieho platu…skrátka nie sú naplnené jeho očakávania – ideálne podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia. Pokiaľ si neuvedomíte, že takto sa žiť ďalej nedá, prehupnete sa do ďalšieho levelu. Nech Vás teda ani nenapadne kontrolovať pracovné maily počas dovolenky!

Rozčarovanie

To, prečo ste sa rozhodli pre tú-ktorú profesiu akosi rýchle stráca svoj lesk. Je známe, že syndróm vyhorenia často postihuje tkz. pomáhajúce profesie – lekárov, sociálnych pracovníkov, záchranárov ale aj zamestnania, kde sa vyžaduje práca sa s ľuďmi (učitelia, manažéri, policajti…).

Neúmerne vysoké pracovné nasadenie môže viesť k nerovnováhe medzi profesnou realitou a profesnými očakávaniami. Aj drobná nerovnováha môže byť spúšťačom ďalšej fázy burnout syndrómu. Stačí, ak povedzme človek nedostane očakávanú kvartálnu prémiu, alebo ak sa nepodarí do konca dotiahnuť rozpracovaný projekt…Alebo ak učiteľ zistí, že žiaci vôbec nemajú záujem o jeho dlho pripravovaný alternatívny spôsob výučby….V tejto fáze prichádza rozčarovanie, nadšenie človeka opúšťa, práca už zďaleka nebaví tak ako na začiatku. Málokto si v tomto štádiu pripustí stále reálnejšiu hrozbu vyhorenia.

Sklamanie

Charakteristickou črtou tretej fázy je nezadržateľný pocit sklamania. V prípade pomáhajúcich profesií je obzvlášť nebezpečná strata empatie. Zdravotné sestry v ambulanciách a nemocniciach dávajú pacientom pocítiť, že ich práca nebaví a problémy druhých netrápia „otráveným a znechuteným výrazom tváre“.

Napriek tomu, že sa ešte snažia plniť si svoje základné povinnosti, výsledkom je mizerná práca a veľmi chaotické konanie bez hlavy a päty.

Absolútny nezáujem až apatia

Pokiaľ si spomínaná zdravotná sestra z predchádzajúceho bodu neuvedomí, že je na najlepšej ceste k poslednej fáze syndrómu vyhorenia a okamžite nezačne svoj problém riešiť s odborníkom – psychológom, nastane stav absolútneho nezáujmu až apatie, ktoré končia výpoveďou, nakoľko takýto človek už nie je schopný sa prinútiť vykonávať aspoň základné úlohy. Absolútnu nespokojnosť zvyknú postihnutí ľudia zmierňovať rôznymi „únikmi“ pri ktorých sa aspoň na krátky moment cítia dobre, čo je ideálne prostredie pre rozvoj alebo posilnenie najrôznejších závislostí. Napríklad fajčiari miesto krabičky denne zrazu stiahnu dve, trable sa zalievajú alkoholom a pod.

Z tohto štádia sa vlastnými silami môžu dostať len veľmi silné osobnosti. Pomocnú ruku môže podať rodina a najbližší priatelia, no väčšinou sa „vyhorený“ človek sociálne izoluje, takže keď okoliu dôjde, o čo sa jedná, spravidla už býva veľmi neskoro. V poslednej fáze býva už nevyhnutý odborný zásah psychológa, prípadne psychiatra.

Nenechajte veci zájsť priďaleko!

Čím skôr na sebe spoznáte postupujúce fázy syndrómu vyhorenia, tým skôr môžete naštartovať protiopatrenia. Najlepším liekom je prevencia:

• Osvojte si zásadu – keď odchádzate z domu ráno do práce, naordinujte svojej hlave nechať všetky rodinné problémy doma a naplno sa venovať práci. Na druhej strane, keď zabuchnete za sebou dvere Vašej kancelárie, predstavte si, že do šuflíka zamykáte všetky nedoriešené pracovné veci. Skrátka v práci sa naplno venujte Vášmu zamestnaniu a neriešte rodinu, doma zase nemyslite na pracovné povinnosti a venujte sa súkromným záležitostiam. Aj keď to môže byť zo začiatku ťažké, s trochou cviku a snahy sa dá takto nájsť rovnováha medzi prácou a súkromím
• Doprajte si oddych, neberte si prácu domov. Niektoré profesie majú nárazové obdobia, kedy si jednoducho nemôžu dovoliť zdvihnúť sa z pracovnej stoličky o 17:00. Pokiaľ aj vy patríte medzi ľudí, ktorí občas musia prekusnúť pracovný nával, vezmite si náhradné voľno hneď ako to bude možné.
• Plánujte dovolenku aspoň raz za rok. Snažte sa venovať úplne iným aktivitám ako počas celého roku. Pokiaľ pracujete s ľuďmi, skvelou dovolenkou môže byť povaľovanie na pláži v zátoke, kde sa ľudia len tak ľahko nedostanú. Kompenzujte to, čoho sa Vám počas roka nedostáva. Vodič autobusu alebo kamionista by mal na dovolenku vyraziť nie autom, ale pre zmenu lietadlom…Horský vodca ktorý sprevádza turistov po slovenských končiaroch by mal oželieť dovolenku v Alpách a radšej zvoliť niečo fyzicky menej náročné napríklad aquapark alebo more…
• Doprajte si dostatočne dlhý a kvalitný spánok. Budete lepšie zvládať prípadné problémy.
  Nebuďte na seba a na svoje okolie príliš prísny
  Stanovte si reálne, dosiahnuteľné ciele, predídete tak prílišnému sklamaniu
  Pracovné bloky oddeľte od seba krátkymi prestávkami. Nikto sa nedokáže plne koncentrovať celých osem hodín. Potrebujeme sa občas nezáväzne porozprávať s kolegami, tešiť sa, ako počas obednej prestávky vybehneme von na obed alebo ako si doprajeme poobednú kávu. Pár minút relaxu dokáže spraviť s pracovným výkonom aj psychikou človeka zázraky